14. september - Povýšenie svätého kríža
Kríž, na ktorom Ježiš zomrel, bol zo začiatku iba hmotným inštrumentom jeho popravy. Avšak už v apoštolských časoch sa stal symbolom jeho obetnej smrti, pojmom pre samého Krista a vôbec pre kresťanskú vieru. Svätý Pavol hovorí o kríži, že „slovo kríža...je pre tých, čo sú na ceste spásy...Božou mocou,...je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby“ (1 Kor 1, 18). Veľmi bolestné sú slová, ktoré napísal veriacim vo Filipách: „Lebo mnohí žijú...ako nepriatelia Kristovho kríža“ (3, 18).
Prvé stopy sviatku uctievania kríža vedú do prvej polovice 4. storočia. Podľa „Kroniky z Alexandrie“ mala cisárovná Helena 14. septembra 320 nájsť Kríž Pána. O tom sa zachovala prekrásna legenda: Keď na svojich cestách cisárovná Helena prišla do Jeruzalema, pozvala si k sebe predstavených židovskej obce. Tí sa hrozne zľakli, keď sa dozvedeli, že cisárovná chce vedieť, kde je ukrytý kríž, na ktorom zomrel Ježiš. Iba jeden poznal to miesto, menoval sa Judáš, ale nechcel prezradiť tajomstvo, lebo jeho starý otec mu povedal, že keď raz budú hľadať kríž, židovská ríša zanikne a potom budú vládnuť tí, ktorí sa klaňajú Ukrižovanému. Judáš sa vyhováral cisárovnej, že sa nemôže rozpamätať na to miesto, veď od tej udalosti uplynulo už dvesto rokov.
Cisárovná pohrozila Judášovi, že ho bude mučiť hladom a smädom, až kým jej to neprezradí. Aj tak urobila. Viac dní ležal vo vyschnutej studni a trpel hladom i smädom, až napokon požiadal, aby ho vytiahli, že všetko prezradí a tak sa aj stalo. Na mieste, kde cisárovnú zaviedli, našli tri kríže. Ale ktorý je pravý? Tu niesli mŕtveho mladíka okolo. Museli zastať a priložili na jeho mŕtve telo postupne tri kríže a tretí kríž mŕtveho vzkriesil. Hľa, pravý kríž Kristov. Judáš vtedy uveril Kristovi, dal sa pokrstiť a prijal meno Qiriacus. Neskoršie sa stal biskupom v Jeruzaleme. Helena priniesla kríž svojmu synovi Konštantínovi do Konštantinopolu (Carihradu). Neskoršie Helena rozobrala kríž na tri diely a každý diel dala jednému z troch synov Konštantína.
Nuž toľko legenda. My budeme pokračovať v histórii. Na Golgote v Jeruzaleme 13. septembra roku 335 bola posviacka chrámu Vzkriesenia a mučeníkov (ktorý nazývajú aj chrámom svätého Kríža). Nasledujúci deň ukázali veriacemu ľudu nájdený svätý Kríž, aby mu veriaci vzdali úctu. Táto udalosť bola potom podkladom pre sviatok, ktorého slávenie sa dá dokázať pre Konštantinopol už v 5. storočí a pre Rím na konci 7. storočia. 14. septembra vo veľkých chrámoch, ktoré mali relikviu svätého Kríža ju ukazovali veriacim, aby svätej relikvii vzdali úctu. Tento akt nazývali „exaltatio“ - povýšenie Kríža a tak vzniklo aj pomenovanie sviatku.
Gallská liturgia poznala v 8. storočí sviatok kríža 3. mája, kedy cisár Heraklius v roku 628 späť získal od Peržanov relikviu kríža, ktorej sa títo predtým v bojoch zmocnili. Relikviu priniesol v slávnostnom sprievode do Jeruzalema. Tento sviatok si našiel miesto v rímskom kalendári sviatkov a dostal meno Nájdenie svätého Kríža. Sviatok 14. septembra sa začal nazývať Povýšenie svätého Kríža, pričom však sa myslelo na návrat Kríža cisárom Herakliom. Už pápež Benedikt XIV. sa v roku 1741 pokúsil odstrániť toto nešťastné zdvojenie, ale nepodarilo sa mu to. Až pápež Ján XXIII. sviatok z 3. mája jednoducho zrušil. Nový poriadok sviatkov zachoval usporiadanie pápeža Jána XXIII a dnes sviatok Povýšenia svätého Kríža opäť má svoj pôvodný obsah.
Liturgický obsah slávnosti
Ústrednou myšlienkou slávnostnej svätej omše je smrť Ježiša na kríži a nám darované vykúpenie. Ako hlavný motív žiari nad svätou omšou úvodný verš: „Hľadajme slávu v kríži nášho Pána Ježiša Krista. On je naša spása, náš život, naše vzkriesenie; on nás oslobodil a spasil“ (Gal 6, 14).
Vlastná Pieseň vďaky vidí kríž v antitéze ku stromu poznania v raji: „Lebo vykúpenie ľudstva sa z tvojho rozhodnutia uskutočnilo na dreve kríža. Zo stromu v raji prišla na nás smrť, zo stromu kríža dostali sme nový život. Nepriateľ, ktorý nás v raji premohol, na dreve kríža bol premožený Kristom, naším Pánom“. Evanjelium (Jn 3, 13-17) a Čítanie zo starého zákona (Num 21, 4-9) vidia v „ohnivom hadovi“, ktorého Mojžiš na rozkaz Jahveho „postavil ako znamenie“, aby pohľad na toto znamenie priniesol záchranu tomu, čo bol zasvätený smrti, bol predobrazom a podobenstvom Krista „vyvýšeného“ na kríž.
Druhé čítanie (z Listu svätého Pavla Filipanom 2, 6-11), prináša klasické miesto o ponížení Krista v jeho poslušnosti „až na smrť na kríži“ a jeho oslávení, načo veriaci v Alelujovom verši odpovedá v duchu klaňania sa a chvály: „Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.“ S pohľadom na toto ústredné tajomstvo prosia prezidiálne modlitby o účasť na plodoch vykúpenia (Modlitba dňa), o odpustenie viny (Nad obetnými darmi) a o nádheru vzkriesenia. Tematika tejto slávnosti je vlastne rovnaká ako tematika veľkopiatočnej liturgie.
A tak sme dospeli ku koncu našej úvahy o slávnosti Povýšenia svätého kríža. Kiež by nás tieto úžasné poznatky o osudoch Kríža, na ktorom nás Ježiš Kristus spasil a vykúpil, viedli k jeho úcte aj v našom živote. Oslavujme ho aktom pokánia pri svätej spovedi, aktom Eucharistie, keď trpiaceho a víťazného Krista prijímame do svojho srdca a aj skutkami lásky pre svojich blížnych.