Veľký piatok

    Predstavme si, že by sme dostali v kostole domácu úlohu, v ktorej by sme mali odpovedať na otázku: keby som mohol, čo by som sa opýtal Boha? Predpokladám, že väčšina otázok by bola asi podobná v takomto duchu: prečo je na svete bolesť, tragédie, utrpenie? A vedeli by sme azda rozprávať o chvíľach bolestí, keď sme sa pýtali: kde je vlastne Boh, keď ma necháva v takomto stave?

    A potvrdzovali by sme, že človek sa denne nejakým spôsobom dotýka utrpenia. Nemusia to byť len fyzické bolesti. Je to často aj utrpenie duchovné, ktoré spôsobujú zlí ľudia rozličnými skutkami a slovami. Niekedy aj my sami pociťujeme vo svojej duši akoby „púšť“, prázdnotu, nevidíme zmysel života. Dotýka sa nás aj utrpenie blížnych a celého sveta. Keď ľudia zomierajú silou zbraní, nedostatkom chleba, alebo ich ničia prírodné katastrofy.

    Nemožnosť pochopiť zmysel utrpenia viedla a vedie niektorých ľudí k odmietnutiu Boha, k nevere, dokonca aj k nenávisti voči Bohu.   

    Cítime, že dnešný smutný deň  Cirkvi, že dnešné sprevádzanie Ježiša na krížovej ceste, nám pomáha hľadať odpoveď na otázky súvisiace s utrpením.

    My vieme, že Kristus netrpel a nezomrel preto, aby odstránil z našej zeme a z našich životov utrpenie. Jeho smrť má iný význam. Je nepredstaviteľným gestom solidarity Boha s trpiacim človekom. Boh sa postavil na stranu človeka. Jeho Všemohúcnosť a láska sa prejavila v tom, že dobrovoľne prijal utrpenie a smrť na kríži. Urobil tak pre každého z nás.

    Skôr, ako sa vydal Ježiš na krížovú cestu, zanechal po sebe množstvo ľudí, ktorých uzdravil z ich chorôb. Avšak svätý biskup Cyril Jeruzalemský sa takto pýta: „Obdivuhodné bolo aj to, že slepý od narodenia dostal v Siloe zrak, ale čo je to, keď bolo na svete toľko slepcov? Veľkou a nadprirodzenou vecou bolo vzkriesenie Lazára mŕtveho štyri dni. Ale túto milosť dosiahol len on jediný. Čo to však je, keď bolo po celom svete toľko mŕtvych hriechmi“  (Lit. Hodín III, s. 124)?!     

    Preto Ježiš zomiera, aby až do konca dejín sveta pomáhal všetkým, ktorí trpia na tele a na duši. Od momentu Ježišovej smrti si môže každý trpiaci povedať: Boh je v Ježišovi so mnou. Ježiš sa stal pre každého trpiaceho Šimonom Cyrenejským, ktorý mu pomáha niesť kríž.

    Veriaci človek, ktorého sa dotkne utrpenie, by sa preto nemal pýtať, prečo musí trpieť, ale skôr prosiť Ježiša o trpezlivosť, vytrvalosť o dar mučeníctva. Čítal som, že kedysi ležal  nemocnici vo francúzskom meste Nevers pacient, ktorý veľmi trpel. Raz, keď prišla k nemu sestrička, poprosil ju, aby mu priniesla revolver, lebo chce už skončiť so životom a s utrpením. Sestrička odišla a doniesla mu zbraň. Nebol to však revolver. Bol to kríž, ktorý mu podala so slovami: „To je zbraň, ktorú teraz potrebujete“.  Chorý zobral kríž a za chvíľu sa upokojil. Kríž síce nezmenšil jeho bolesti, ale dodal mu silu a nádej.

    Istý svätý povedal, že kresťan je časťou Krista, tak trpiaceho a ukrižovaného, ako zmŕtvychvstalého a víťazného. Kresťan je zvláštnym spôsobom opakovaním Krista, celého jeho života, utrpenia a slávy. Na našom živote musí byť, podobne ako na šatke Veroniky, nezmazateľný obraz tváre trpiaceho Krista, aby sme mohli zažiť slávu a zmŕtvychvstanie.

    Kto uteká od kríža, uteká od Krista. Sv. Terézia povedala: „Pozdvihnite svoje oči k Ukrižovanému a všetko bude pre vás ľahšie“.